Sviatosť zmierenia

Sviatost zmierenia

Sviatosť pokánia a zmierenia je sviatosť, v ktorej nám Boh službou Cirkvi odpúšťa hriechy spáchané po krste.

Je to sviatosť, v ktorej Boh prostredníctvom kňaza odpúšťa hriešnikovi hriechy spáchané po krste alebo od poslednej spovede skrz kňazské rozhrešenie, ak ich opravdivo ľutuje, úprimne vyznáva a má vôľu vykonať zadosťučinenie.

Túto sviatosť voláme :

  • sviatosťou obrátenia, lebo sviatostne uskutočňuje výzvu Ježiša na obrátenie, návrat k Otcovi, od ktorého sa človek vzdialil hriechom;
  • sviatosťou pokánia, lebo posväcuje osobný a ekleziálny proces obrátenia, ľútosti a zadosťučinenia kresťana – hriešnika;
  • sviatosťou svätej spovede, lebo spoveď, vyznanie hriechov pred kňazom je podstatnou zložkou tejto sviatosti;
  • sviatosťou odpustenia, lebo kňazovým sviatostným rozhrešením Boh udeľuje kajúcnikovi „odpustenie a pokoj“;
  • sviatosťou zmierenia, lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2 Kor 5, 20) a žiada: „Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5, 24). Návrat do spoločenstva s Bohom, ktoré človek stratil hriechom, je proces, ktorý vzniká z milosti Boha plného milosrdenstva a starostlivého o spásu ľudí. Tento vzácny dar treba vyprosovať pre seba aj pre druhých.

Duchovné účinky sviatosti pokánia sú:

zmierenie s Bohom, od ktorého kajúcnik znovu získava milosť posväcujúcu; zmierenie s Cirkvou; odpustenie večného trestu, ktorý si človek zaslúžil za smrteľné hriechy; odpustenie (aspoň čiastočné) časných trestov, ktoré sú následkami hriechov; pokoj a spokojnosť svedomia a duchovná útecha; vzrast duchovných síl pre kresťanský boj.

Proces návratu k Bohu, nazvaný obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť duše nad spáchanými hriechmi a odpor voči nim, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť. Obrátenie sa teda týka minulosti i budúcnosti. Slovo „pokánie označuje aj osobitne čnosť, ktorou sa človek odvracia od hriechov a robí za ne Bohu zadosťučinenie.

Pokániu ako zmene života k lepšiemu predchádza ľútosť nad spáchanými hriechmi. Čnosť pokánia sa navonok prejavuje vonkajšími skutkami – modlitba, skutky lásky, pôsty, almužny, umŕtvovanie, trpezlivé znášanie utrpenia, kajúce pobožnosti... (Tob 12, 8; Mt 6, 1-18).

Obrátenie a pokánie sú podmienkou spásy: „Ak sa neobrátite, nebudete ako deti, nevojdete do kráľovstva nebeského“ (Mt 18, 3). Ježiš vyzýva na obrátenie. Táto výzva je podstatnou zložkou ohlasovania Kráľovstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1, 15). V kázaní Cirkvi sa táto výzva obracia predovšetkým na tých, ktorí ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium. Preto je krst hlavným miestom prvého a základného obrátenia.

Ježiš, keď požaduje pokánie a obrátenie, nemyslí na vonkajšie skutky, na obliekanie sa do vrecoviny a sypanie si popola n hlavu, dokonca ani pôst, umŕtvovanie, plač a nárek. Má na mysli podstatu obrátenia a pokánia v hĺbke nášho srdca. Obrátenie, ktoré sa neprejaví v konaní dobra a v návrate k Bohu (ako návrat márnotratného syna), zákonite sa neprejaví ani vo vzťahu k blížnemu. Každé obrátenie je dielom Božej milosti a nie len výhradne ľudským činom.

Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla, spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti. Toto obrátenie sprevádza spasiteľná bolesť a spasiteľný zármutok, ktoré cirkevní Otcovia nazvali trýzeň duše (skrúšenosť srdca).

Rozličné formy pokánia v kresťanskom živote

V každodennom živote sa obrátenie uskutočňuje prejavmi zmierenia, starostlivosťou o chudobných, vykonávaním a obranou spravodlivosti a práva, vyznaním pokleskov bratom, bratským napomenutím, revíziou života, spytovaním svedomia, duchovným vedením, prijímaním utrpení a trpezlivosťou v prenasledovaní pre spravodlivosť. Najistejšia cesta pokánia je vziať každý deň svoj kríž a nasledovať Ježiša (Lk 9, 23).

Rovnako každodenné obrátenie a pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, lebo v nej sa sprítomňuje Kristova obeta, ktorá nás zmieruje s Bohom.

Čítanie Svätého písma, modlitba liturgie hodín a modlitba Otčenáš, každý úprimný úkon nábožnosti oživujú v nás ducha obrátenia a pokánia a prispievajú k odpusteniu našich hriechov. Kajúcne obdobia a dni v liturgickom roku ( Pôstne obdobie a každý piatok na pamiatku Pánovej smrti) sú osobitne vhodné na duchovné cvičenia, kajúce liturgické pobožnosti, púte na znak pokánia, dobrovoľné odriekanie ( v piatok je záväzné), ako je pôst a almužna a bratské podelenie sa (charitatívne a misijné diela).

Konkrétna forma, akou Cirkev vykonáva túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami, napriek ktorým možno v nej rozoznať dva rovnaké podstatné prvky. Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého, čiže ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Na druhej strane je to pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa tiež za hriešnika a koná s ním pokánie.

Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“. Ľútosť nazývaná tiež skrúšenosť majú podnecovať dôvody, ktoré pochádzajú z viery. Ak ľútosť pochádza z lásky k nadovšetko milovanému Bohu, volá sa dokonalá. Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné. (Pozn.: Je veľmi ťažké si ju vzbudiť, pretože predpokladá nesebecký úmysel a ani iný dôvod okrem lásky k Bohu.)

Takzvaná nedokonalá ľútosť je tiež Božím darom, podnetom Ducha Svätého. Rodí sa z uváženia o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi. Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť sama osebe nedosiahne síce odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia. Je dôležité, aby bola táto ľútosť úprimná.

Spytovanie svedomia

Na prijatie tejto sviatosti pokánia a zmierenia sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Najvhodnejšie texty na tento cieľ treba hľadať v Desatore, v Pätore cirkevných prikázaní a v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov – v reči na vrchu a v ponaučeniach apoštolov. (Snažím sa pozrieť na seba Božím pohľadom a nie čo si o sebe myslím ja.)

Vyznanie hriechov

Vyznanie hriechov (spoveď) nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje a uľahčuje nám zmieriť sa s inými. Vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil, berie za ne zodpovednosť a tým sa znovu otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť. Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia. Treba, aby kajúcnici pri spovedi úprimne vyznali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí po spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté, ktoré niekedy väčšmi rania dušu a sú nebezpečnejšie, ako tie, ktoré páchajú zjavne. Podľa prikázania Cirkvi každý veriaci, keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť, skôr, ako by prijal sviatostné rozhrešenie, ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa. Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu.

Zadosťučinenie

Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy; musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“, alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“. Pokánie, ktoré spovedník uloží (modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, dobrovoľné odriekanie, obety a predovšetkým trpezlivé prijímanie kríža, ktorý musíme niesť) nám pomáha pripodobňovať sa Kristovi, ktorý sám raz navždy odpykal naše hriechy. Umožňujú nám stať sa spoludedičmi vzkrieseného Krista, lebo „s Ním trpíme“ (Rim 8, 17).

Vysluhovateľ tejto sviatosti

Keďže Kristus zveril službu zmierenia svojim apoštolom, biskupi (ich nástupcovia) a kňazi (spolupracovníci biskupov) pokračujú vo vykonávaní tejto služby. Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, službu milosrdného Samaritána, ktorý
ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný, čiže je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi. Každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. Čo kajúcnik vyznáva kňazovi, ostáva zapečatené sviatosťou.

Odpustky

Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ich náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi. Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne.
Na získanie úplných odpustkov je potrebné vykonať stanovený skutok a splniť tieto podmienky: 1. Sviatostnú spoveď, 2. Sväté prijímanie, 3. Modlitba na úmysel svätého Otca. 4. Má sa vylúčiť záľuba k akémukoľvek aj k všednému hriechu.
Každý veriaci môže odpustky získať buď pre seba, alebo ich možno prosbami obetovať aj pre duše v očistci (napr. v „dušičkovej oktáve od 2.11.-8.11. možno získať odpustky každý deň). Pokladnica Cirkvi, z ktorej čerpáme výhody milosti odpustkov – sú zásluhy Ježiša Krista, Panny Márie a svätých.

Generálna svätá spoveď

Cirkev, čo sa týka sviatosti zmierenia, ponúka pre svojich veriacich možnosť duchovného obrodenia formou tzv. generálnej spovede, ktorá je zopakovaním niekoľkých alebo všetkých spovedí doterajšieho života.

Trest a hriech

Aby sme toto učenie a prax Cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech. Na druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od tzv. „časného trestu“ za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej podstaty hriechu, pretože hriech nás oddeľuje od Boha. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky, môže priviesť až k úplnému očisteniu hriešnika, takže už nezostane nijaký trest. Odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva s Bohom má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ale časné tresty za hriech zostávajú. Kresťan sa ich má snažiť prijímať ako milosť tým, že trpezlivo znáša utrpenie a skúšky každého druhu.

*/ Literatúra:
1. J. Michailov: Sedem sviatostí, Lúč, 2002; 2. KKC, Spolok Sv. Vojtecha, 1999