Siedma veľkonočná nedeľa

 

 

Jn 17, 11b-19

Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal. Ochránil som ich a nikto z nich sa nestratil, iba syn zatratenia, aby sa splnilo Písmo. Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju radosť – a úplnú. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“    

Ježišova modlitba za apoštolov je prejavom hlbokého a láskavého vzťahu k nebeskému Otcovi. Odhaľuje a zároveň potvrdzuje zmysel jeho výkupnej obety tu na zemi. Prišiel zjaviť pravdu o Bohu. Túži, aby ju človek rozpoznal a uplatňoval vo svojom živote. Boh má pripravený pre tento svet plán spásy. Človek ho môže zachytiť cez jeho slovo, ktoré sa mu stále prihovára.     

Boh nám v Ježišovi preukázal osobitnú blízkosť. Stal sa najväčším znamením spásy v dejinách ľudstva. Prišiel na svet, aby naplnil Boží plán spásy. Na začiatku verejného účinkovania povolal dvanástich učeníkov, aby boli s ním tak založil jadro prvotnej Cirkvi. Apoštoli boli prvými svedkami Ježiša Krista. Oni ho na vlastné oči videli, ich ruky sa ho dotýkali. Teraz ich Ježiš zanecháva, aby učili ľudí o Božom kráľovstve, a tak mohli vstúpiť do vzťahu s Bohom. Ježiš síce odchádza ale dáva apoštolom prísľub, že bude nad nimi bdieť, a zostane s nimi až do skončenia sveta.   

Ježiš hovorí: „Dal som im tvoje slovo.“Jazykom Boha, ale aj človeka je slovo. V prípade Boha je to slovo spásy, ktoré dáva život. Boh sám sa vkladá do slova, a tak mu dáva nový rozmer. Cez prítomnosť jeho samého v slove, nadväzuje Boh s človekom osobné a hlboké puto lásky.

Príliš veľa slov nepriťahuje, ba niekedy slovo úplne stráca význam, lebo človek túži, aby sa slovo prejavilo v konkrétnych skutkoch. Pre Boha hovoriť o sebe v slove, je najprirodzenejší spôsob, lebo skrze slovo nastáva osobné stretnutie s ním, a prehlbuje sa vzájomný vzťah. Ježiš na inom mieste evanjelia hovorí: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske.“ Prikázanie totiž presahuje slovo, dotýka sa srdca človeka, jeho priorít. Zachovávať prikázania, znamená poznávať Boha, nasledovať ho, byť mu k dispozícii, a dať sa tak do jeho služby pre Cirkev, a skrze Cirkev pre celý svet. Zachovávať prikázania, znamená rásť v láske k Bohu a k blížnym.

Ježiš slovo nebeského Otca pokladá za základ, len na ňom sa dá budovať vzťah človeka s Bohom. Je to „slovo pravdy“, ktoré oslobodzuje z temnoty hriechu a neistoty sveta. Pomôže nám budovať pevné a stále vzťahy. Má moc darovať nám pokoj Ducha. Život  podľa  „slova pravdy“ nám prinesie vnútorné naplnenie, šťastie a radosť. O radosti hovorí aj Ježiš v modlitbe so svojím Otcom. Nazýva ju úplnou radosťou, lebo takú môže dať len sám Boh. Vyviera z vedomia viery, že Boh nás prijíma a sprevádza naše kroky. Pomáha nám pomenovať naše túžby, a tak vytvára priestor pre ochotu nasledovať ho, a plniť jeho vôľu.

Ježiš nás dnes slovami: „A pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ pozýva, aby sme rozvíjali v sebe rozmer osobného posväcovania sa.

Snažme sa čítať, či počúvať jeho slovo. Boh tak pripravuje naše srdce, aby bolo schopné dôverovať mu, len tak budeme dozrievať v láske. Slovo Boha nás posväcuje, premieňa nás znútra na nové stvorenie. Potom v nás prebýva Boh, a to potrebuje precítiť každý z nás, ako motiváciu pre budúci život viery.     (Prevzaté z Vatikánskeho rozhlasu)