21. nedeľa v období cez rok

 

Jn 6, 60-69

Mnohí z Ježišových učeníkov povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: „Toto vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. Ale niektorí z vás neveria.“ Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí. A povedal: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.“ Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili. Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“

„Aj vy chcete odísť?“ Túto otázku položil Ježiš apoštolom. Mnohí z nich totiž po jeho reči o Eucharistii, ho opustili a viac za ním nechodili. Ježiš prežíval smútok z ich nepochopenia, ale zároveň si uvedomoval, že nemôže ísť naspäť, nemôže ustúpiť, nemôže zmeniť učenie, musí hovoriť pravdu. Veď práve preto sa narodil, aby vydal svedectvo o pravde. Ježiš žiada od svojich nasledovateľov náročné veci: odpúšťať, milovať aj nepriateľov, od Bohu zasvätených osôb chudobu, čistotu, poslušnosť a celibát, od manželov zachovanie vernosti, rešpektovanie posvätnosti manželského zväzku. Žiada od človeka, aby bol dokonalý, ako je dokonalý náš nebeský Otec. Po istom čase, keď človek opakovane padá, si uvedomí svoju vlastnú slabosť a nedokonalosť, môže prísť k sklamaniu a nakoniec k zanechaniu skutočnej cesty nasledovania Ježiša Krista. Aj v jeho vnútri, podobne ako u niektorých učeníkov, sa rodia slová z dnešného evanjelia: “Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“  

Prečo sa nám na duchovnej ceste nasledovania Ježiša Krista môže stať, že sa dostaneme až sem? Duchovný otec Amedeo Cencini ako jednu z príčin, že neberieme dostatočne vážne Ježišove slová z dnešného evanjelia: „Nik nemôže prísť ku mne ak mu to nedá Otec“, alebo ešte výstižnejšie ako uvádza evanjelista Ján na inom mieste: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Vysvetľuje, že na začiatku nasledovania si človek myslí, že všetko pôjde bez problémov, že bude dokonalý, že zmení ak nie celý svet, tak aspoň svojich príbuzných a priateľov, či svoju farnosť. Po dlhšom čase nasledovania si však začne uvedomovať, že sa z neho nestal svätý, že jeho život nepriniesol nejakú radikálnu zmenu pre druhých, a tí žijú životom ako predtým. Vtedy sa dostáva do krízy. Uvedomuje si, že tvrdá je to reč, čo žiada Ježiš. Aké riešenie má hľadať? Ak sa rozhodne pritvrdiť v náročnosti, bude sa približovať k samoľúbemu a nezdravému perfekcionizmu, na druhej strane ak poľaví z náročnosti zaradí sa do šedého priemeru, a bude sklamaný z toho, že sa nedá žiť tak náročne, ako to žiada Ježiš. Ani jedno z týchto riešení však za Ježišom skutočne nevedie. Človek musí len skutočne a reálne prijať do svojho srdca, že je nemožné  žiť tak, ako to žiada Ježiš, ak to chce robiť sám.

Otvorme úplne srdce Božiemu slovu, riaďme sa vo  svojom živote tým, čo hovorí evanjelium: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť,“ a prenechajme iniciatívu Bohu. Lebo to, čo je človeku nemožné, je možné Bohu. Tak nás to učí náš Majster: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.“ Tieto Božie slová nehovoria o našej neschopnosti, ale o zmene videnia vecí. Že Boh stojí na začiatku našich snáh, a nie my. Aj napriek tomu, že si uvedomujeme vlastnú slabosť, táto slabosť nás neznechucuje, ale odkazuje nás na zdroj absolútnej dokonalosti. „Aj vy chcete odísť?“ pýta sa Ježiš, a my spolu s Petrom môžeme odpovedať: „A ku komu by sme išli Pane, veď ty máš slová večného života.

Pane, keď si začal dobré dielo a dal si nám milosť byť kresťanmi vieme, že nás neopustíš ani na ceste napredovania, lebo celá naša nádej je v tvojom milosrdenstve. (Prevzaté z Vatikánskeho rozhlasu)