Manželstvo

 

manželstvoAko je možné, že sa dvaja stretnú? Ako to, že sú tak intenzívne spojení, že jedného dňa sa pokojne a s nadšením rozhodnú spoločne kráčať cestami života? Je to tajomstvo. Ak sa niekto pozrie na druhého s láskou, skôr či neskôr ho stretne na svojej ceste, aj keby to bolo iba vo sne. LÁSKU nemožno dokázať, LÁSKA nepozná logiku. Nikdy nebudeš vedieť s určitosťou povedať, čo ťa na tom druhom očaruje. Pri každom pohladení sa však rozbúši srdce, snívaš o ňom a v jeho spoločnosti nachádzaš domov, v ktorom možno žiť. Cítiš sa šťastný v tom obrovskom tajomstve, ktoré sa nazýva LÁSKA.

Každé manželstvo je povolané byť ikonou, obrazom odrážajúcim vzťah medzi Kristom a Cirkvou (Ef 5, 25–31). Potom ľudia, ktorí sú svedkami takéhoto pevného manželského zväzku – spôsobu života, akým sa dvojica miluje a ctí seba navzájom – môžu byť obklopení a naplnení láskou. To nás môže priviesť k Ježišovej neustálej a vášnivej láske, ktorú má k Cirkvi. Tak budeme mať už teraz akýsi náznak dokonalej jednoty, ktorú naplno spoznáme pri jeho druhom príchode.

Milosť obsiahnutá vo sviatosti manželstva má byť pomocou pre muža a ženu, aby sa dokázali milovať, nesebecky darovať svoj život druhému a spoločne vrastať do vzájomnej jednoty. Táto milosť im prichádza na pomoc, aby sa odvrátili od sebectva, pýchy a rozdelenia. Pomáha im zaodiať sa láskou a láskou prikrývať množstvo hriechov (1 Pt 4, 8). Práve preto Boh túži po tom, aby každý manželský pár mohol čerpať z moci obsiahnutej vo sviatosti manželstva, aby každý manželský pár prežíval Kristovu prítomnosť vo svojom strede a pozýval ho do svojho manželského zväzku.

Manželská láska je najvyššou formou ľudskej lásky, lebo je najslobodnejšou, spočíva v slobodnom výbere. Rodičov a deti a súrodencov si nevyberáme, ale ich prijímame, lebo sú nám daní a učíme sa ich milovať. Avšak manželia si jeden druhého vyberajú slobodne. Manželská láska nespočíva jednoducho v tom, že sa dvaja ľudia spolu dobre cítia alebo sa navzájom dopĺňajú, ani v tom, že sa citovo zblížia a je im spolu dobre, alebo v tom, že sa navzájom potrebujú. Vzájomná príťažlivosť je iba podmienkou manželskej lásky, ale nie jej podstatou. Až vtedy, keď sa muž a žena slobodne rozhodnú darovať svoj život tomu druhému bez výhrad, keď urobia slobodné a neodvolateľné rozhodnutie prežiť spolu život, keď sa otvoria pre prijatie potomstva a prejavia toto rozhodnutie verejne, vtedy hovoríme o manželskej láske. Keď chýba niečo z týchto prvkov, nejde o manželskú lásku.

Ježiš chce, aby sa manželstvo stalo prostredím, v ktorom človek zrealizuje svoju slobodu, v ktorom nájde sám seba tým, že sa dá druhému, v ktorom dozrie v láske a tak sa stane schopným večného života v Božom kráľovstve.

Definícia sviatosti manželstva

- je to manželská zmluva, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané na dobro manželov, na plodenie a výchovu detí. Je to sviatosť, v ktorej dve osoby rôzneho pohlavia, spôsobilé pre manželstvo, vstupujú slobodne do nerozlučiteľného zväzku za účelom plodenia a výchovy potomstva a vzájomného posvätenia a dostávajú milosť na plnenie povinností tohto stavu.
Manželstvo má božský pôvod. Neustanovil ho človek, ale Boh.
Liturgia manželského áno ústi do slávenia svätej obety. Je teda vhodné, aby manželia spečatili svoj súhlas dať sa jeden druhému obetou svojich životov tým,, že ju spoja s obetou Krista za svoju Cirkev, sprítomnenou v eucharistickej obete a prijmú Eucharistiu, aby účasťou na tom istom Kristovom tele a na tej istej Kristovej krvi boli v Kristovi „jedno telo“ (1Kor 10,17).
Hlavnými účastníkmi manželskej zmluvy sú muž a žena, pokrstení a slobodní, rozhodnutí uzavrieť manželstvo, ktorí slobodne vyjadria svoj súhlas. Byť slobodní znamená: nepodliehať prinúteniu a nemať prekážky zo strany prirodzeného alebo cirkevného zákona (KKC § 1625). Cirkev považuje výmenu súhlasu medzi manželmi za nevyhnutný prvok manželstva. Ak súhlas chýba, manželstvo nejestvuje (KKC § 1626).
Formou sviatosti je vzájomné akceptovanie (prijatie) manželského súhlasu pred zástupcom Cirkvi a dvoma svedkami. Manželstvo je jedinou sviatosťou, kde tí, ktorí prijímajú sviatosť navzájom si ju aj vysluhujú. Je to z dôvodu, že podstatou sviatosti manželstva je výlučne manželská zmluva (vzájomný sľub). Jeden vysluhuje sviatosť druhému, kým druhý ju svojím súhlasom prijíma.

Podmienky platnosti udelenia a prijatia sviatosti manželstva:

  • obidvaja sú pokrstení,
  • majú aspoň virtuálny úmysel konať to, čo koná Cirkev (súhlas),
  • nemajú rozlučujúce manželské prekážky,
  • zachovajú Cirkvou predpísané formy.

K hodnému prijatiu sviatosti manželstva sa vyžaduje stav milosti (po sviatosti zmierenia a prijatí Eucharistie).
Za prirodzené manželstvo sa považuje manželstvo nepokrstených alebo pokrsteného s nepokrsteným. V mnohých krajinách sa veľmi často vyskytujú prípady miešaného manželstva (medzi katolíkom a pokrsteným nekatolíkom). Podľa práva platného v Latinskej Cirkvi aj vo východných cirkvách miešané manželstvo, aby bolo dovolené, potrebuje výslovné povolenie cirkevnej vrchnosti. V prípade rozdielnosti kultu sa pre platnosť manželstva vyžaduje výslovný dišpenz od prekážky. Toto povolenie predpokladá, že sa obidve stránky poznajú a nevylučujú ciele a podstatné vlastnosti manželstva, ako aj to, že katolícka stránka potvrdí záväzky, s ktorými treba oboznámiť aj nekatolícku stránku - zachovať svoju vieru a zabezpečiť krst a výchovu detí v Katolíckej cirkvi (KKC § 1635).

Podstatné vlastnosti manželstva

1.Nerozlučnosť

Napriek tomu, že Starý zákon (Mojžišov) pripúšťal rozvod (prepustenie manželky), Ježiš v evanjeliu vyhlasuje nerozlučiteľnosť bez akýchkoľvek podmienok a výnimiek „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ (Mk 19,6).

2. Jednota

je vlastnosťou, ktorá spočíva v jednoženstve a v jednomužstve. Vernosť a jednotu si vyžaduje aj dobro detí, ktoré sú jedným zo základných cieľov manželstva. Jednotnosť manželstva má základ v tom, že zobrazuje spojenie Krista s Cirkvou.
V súčasnom svete, ktorý je viere často cudzí, ba až nepriateľsky naklonený, majú kresťanské rodiny prvoradý význam ako ohniská živej a žiarivej viery. Preto Druhý vatikánsky koncil nazýva rodinu starobylým názvom Ecclesia domestica („domáca cirkev“). V kruhu rodiny „majú byť rodičia slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti“. V rodine sa veľmi jasne uplatňuje aj krstné kňazstvo otca, matky, detí a všetkých členov rodiny a to prijímaním sviatostí. Modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou. Rodina je tak prvou školou kresťanského života a „školou plnšej ľudskosti“. Tu sa človek učí trpezlivosti a radosti z práce, bratskej láske, veľkodušnému a opätovnému odpúšťaniu a najmä uctievaniu Boha modlitbou a obetou svojho života.