32. nedeľa cez rok

 

 

Mt 25, 1-13

Ježiš povedal svojim učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych. Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali. Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob. Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali. O polnoci sa strhol krik: ‚Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!‘ Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy. Tu nerozumné panny povedali múdrym: ‚Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú.‘ Ale múdre odvetili: ‚Aby azda nebolo ani nám ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!‘ No kým išli kupovať olej, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: ‚Pane, Pane, otvor nám!‘ Ale on im povedal: ‚Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.‘ Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“

Budúcnosť človeka je tajomná a často vyvoláva strach. Ježišova odpoveď je jasná: koniec časov nastane jeho druhým príchodom. On Pán nad dejinami sa vráti. On je teda žiarivým bodom našej budúcnosti. Kedy dôjde k tomuto stretnutiu? To nevie nikto. Môže k nemu dôjsť v každej chvíli. Náš život je tak v jeho rukách. On nám ho dal, on nám ho môže vziať aj nečakane, bez upozornenia. Ale nás upozorňuje: budete na to pripravení, ak budete bdieť.

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“

Týmito slovami nám Ježiš pripomína predovšetkým to, že príde. Náš život na zemi sa skončí, a začne sa nový život, ktorý sa už neskončí. Dnes nikto nechce hovoriť o smrti . . . Často sa robí všetko možné, aby človek na to nemyslel, aby bol celkom ponorený do každodenných starostí, a tak zabudol na toho, kto nám daroval život, a kto ho od nás bude žiadať, aby nás voviedol do plnosti života, do spoločenstva so svojím Otcom v nebi. Budeme pripravení na toto stretnutie? Budeme mať zažaté lampy, ako múdre panny očakávajúce ženícha? Alebo naša lampa bude vtedy zhasnutá, lebo popri toľkých veciach, čo treba urobiť, popri toľkých pominuteľných radostiach, popri majetkoch, čo vlastníme, sme zabudli na to, čo jediné je potrebné – na lásku?

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“

Ako teda ostať bdelým? Vieme už, že správne bdie ten, kto miluje. Vie to manželka čakajúca na manžela, ktorý do noci pracoval, alebo sa má vrátiť z dlhej cesty. Vie to matka strachujúca sa o syna, ktorý sa ešte nevrátil domov. Vie to zaľúbenec, ktorý sa nevie dočkať stretnutia s milovanou. Kto miluje vie čakať aj vtedy, keď ten druhý mešká. Čakáme na Ježiša, ak ho milujeme, ak veľmi túžime stretnúť sa s ním. A na neho sa čaká konkrétnym prejavovaním lásky, keď mu slúžime v človekovi vedľa nás, alebo keď sa usilujeme vybudovať spravodlivejšiu spoločnosť.

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“

Práve preto, že nevieme ani deň ani hodinu jeho príchodu, môžeme sa ľahšie sústrediť na dnešok, ktorý nám je daný, na starosti dňa, na prítomnosť, ktorú nám Prozreteľnosť dáva prežívať.

Svojho času sa Chiara Lubichová spontánne obrátila na Boha touto modlitbou:

„Ježišu, daj, aby som vždy hovorila tak,
akoby to boli posledné slová, ktoré prehovorím.

Daj, aby som vždy konala tak,
akoby to bol posledný skutok, ktorý vykonám.

Daj, aby som vždy trpela tak,
akoby to bolo posledné utrpenie, ktoré ti môžem obetovať.

Daj, aby som sa vždy modlila tak,
akoby to bola posledná možnosť, ktorú nám tu na zemi na rozhovor s tebou.“

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“