Tretia veľkonočná nedeľa

 

Lk 24, 35-48

Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“

       Evanjelium dnešnej nedele nám opisuje jedno z mnohých zjavení Zmŕtvychvstalého Krista. Emauzskí učeníci práve dorazili udychčaní do Jeruzalema a rozprávali, čo sa im počas dlhej cesty prihodilo, keď sa zrazu objavil medzi nimi Ježiš, a hovoril: „Pokoj vám!“ Najskôr pocítili preľaknutie – akoby mali nejakú vidinu – potom úžas, pochybovačnosť, a nakoniec radosť. Dokonca pochybovačnosť a radosť sa dostavili spolu, ako hovorí evanjelium: „A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili...“

       Pochybovačnosť učeníkov bola celá zvláštna. Môžeme povedať, že to bol postoj človeka, ktorý už verí, ale neuvedomuje si to. Vonkajším prejavom viery je totiž práve úžas a radosť. Iste sme už počuli hovoriť človeka: Toto je príliš krásne na to, aby to bola pravda! Vieru učeníkov teda môžeme nazvať vierou pochybovačnou alebo neveriacou. Na poskytnutie dôkazu, že ide o skutočnosť, si Ježiš od učeníkov pýta niečo na zjedenie, pretože nenájdeme nič viac spoločné ako je jedlo, ktoré posmeľuje a vytvára spoločenstvo.

       Udalosť dnešného evanjelia nám v súvislosti so zmŕtvychvstaním prináša niečo veľmi dôležité. Zmŕtvychvstanie nie je len veľký zázrak, argument alebo skúška v prospech pravdy o  Kristovi. Znamená oveľa viac. Je to nový svet. Do tohto sveta človek vstupuje s vierou, ktorú sprevádza úžas a radosť. Zmŕtvychvstanie Krista je „novým tvorením“. Nehovorí sa len o viere, že Ježiš vstal z mŕtvych; hovorí sa o poznaní a prežívaní „moci jeho zmŕtvychvstania.“    

       Tento rozmer osobitne vnímajú bratia pravoslávni ale aj gréckokatolíci. Pre nich je zmŕtvychvstanie Krista všetkým. Vo veľkonočnom čase, keď niekoho stretnú, sa pozdravia: „Kristus vstal z mŕtvych!“, na čo druhý odpovie: „Naozaj vstal z mŕtvych!“

       V západnej tradícii zmŕtvychvstalý Ježiš vychádza z hrobu a vztyčuje kríž ako zástavu víťazstva. Jeho víťazstvo je víťazstvom nad  vonkajšími, pozemskými nepriateľmi. Napriek tomu, že úrady pridali pečate na jeho hrob a hliadky na stráženie, pečate sú porušené a stráže spia. Ľudia boli prítomní iba ako nečinní a pasívni svedkovia; v skutočnosti však neprevzali podiel na Ježišovom zmŕtvychvstaní.

       Vo východnej tradícii je scéna úplne odlišná. Neodohráva sa v otvorenom nebi, ale pod zemou. Ježiš, po svojom zmŕtvychvstaní, nevystupuje, ale zostupuje. S mimoriadnou silou berie za ruku Adama a Evu, ktorí čakajú v kráľovstve mŕtvych, a ťahá ich so sebou k životu a zmŕtvychvstaniu. Za dvomi prarodičmi sa nachádza nespočetný zástup mužov a žien, ktorí čakajú na vykúpenie. Ježiš šliape brány kráľovstva mŕtvych, ktoré práve vytrhol. Víťazstvo Krista vo východnej tradícii nie je na nepriateľoch viditeľných, ale na tých neviditeľných, a o to viac hroznejších: smrť, tma, úzkosť, diabol.

       Zmŕtvychvstanie Krista je tiež naším zmŕtvychvstaním. Všetci sme pozvaní stotožniť sa s Adamom a Evou, a vystrieť svoju ruku, aby ju mohol Kristus chytiť a ťahať z hrobu. Toto je nový  veľkonočný exodus – ­­východ. Boh prišiel „so silným ramenom a roztiahnutou rukou“, aby vyslobodil svoj ľud z otroctva – oveľa viac hroznejšieho – akým bolo otroctvo v Egypte. (Prevzaté: Raniero Cantalamessa)