3. pôstna nedeľa

Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.
Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní.
Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť.
Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým,
že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. Rim 5

 

 

Jn 4, 5 - 42

Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať! Vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho. Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“

Súvisiaci obrázokEvanjelium tretej pôstnej nedele nie je len veľké rozsahom, ale je bohaté aj na myšlienky. Ježiš prechádza Samáriou, územím, ktoré obývali neveriaci ľudia. Zastaví sa pri studni, a ženu, ktorá prichádza, prosí o vodu. Prihovára sa žene – Samaritánke, hoci nie je veriaca, ani jej život nie je príkladný. Robí niečo, čo láme predsudky. Boh sa chce priblížiť každému človeku, ktorý túži po láske a po trvalých hodnotách, ktorý nepozná, ale chce spoznať, neverí, ale chce veriť, hľadá a nenachádza. Takí ľudia predsa žijú medzi nami – v susednom dome, v tom istom vchode, pracujú s nami v tom istom úrade.

Ježiš hovorí žene: “Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ To čo ponúka je oveľa viac, ako bohatstvo vody, viac ako vlastníctvo materiálnych hodnôt tohto sveta.

Dnešné evanjelium nás pozýva priblížiť sa k človekovi v jeho životnej situácii, vedieť si nájsť pre neho čas, prihovoriť sa mu. Je to spôsob, ktorý dokáže otvoriť ľudské srdce. V pravde a láske máme ukázať svojim hľadajúcim bratom ich životnú situáciu a ponúknuť im živú vodu. Vodu, ktorá hasí smäd po pravde, dobre a kráse. Hodnoty, ktoré naplňujú srdce človeka navždy, nie iba na pár chvíľ.

V encyklike Redemptor Hominis čítame: „Človek, ktorý chce dôkladne pochopiť sám seba - a to nie iba podľa bezprostredných, čiastočných, často povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií svojho bytia - musí sa priblížiť ku Kristovi aj so svojím nepokojom a neistotou, so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom a smrťou. Musí do neho vojsť celou svojou bytosťou, musí si osvojiť skutočnosť vtelenia a vykúpenia, aby tak znova našiel seba. Ak sa v ňom uskutoční tento hlboký proces, prinesie ovocie nielen klaňania sa Bohu, ale aj hlbokého úžasu nad sebou samým. Akú veľkú cenu musí mať človek v očiach Stvoriteľa, keď si zaslúžil takého vznešeného Vykupiteľa“, keď Boh dal svojho jednorodeného Syna, aby človek nezahynul ... ale aby mal život vecný?“

Je teda prvoradou úlohou Cirkvi v každej dobe, ale najmä našich čias, usmerňovať myseľ človeka, formovať svedomie a skúsenosť celého ľudstva k tajomstvu Krista a pomáhať všetkým ľuďom vnikať do hĺbky vykúpenia, ktoré sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi. Tým sa však dotýkame najvnútornejšej oblasti človeka: ľudských sŕdc, ľudských svedomí a ľudských osudov. (Prevzaté z Vatikánskeho rozhlasu)