19. nedeľa cez rok

Viera učeníkov, ako aj naša viera,
predstavuje proces, otvorený pre osobné stretnutie s Pánom.
Zostáva preto skutočne veľmi dôležité,
aby sme Bohu nevymedzovali spôsoby jeho prítomnosti
a jeho pôsobenia v našich životoch.

 

Mt 14, 22-33

Related imageLen čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“

Často sa pýtame, kde môžeme stretnúť Boha. V skutočnosti je to On sám, ktorý nám prichádza naproti. Čítania  dnešnej nedele sa zmieňujú o vrchu, búrke a vánku ako o možnostiach Božieho zjavenia. Evanjelium nám dokonca ukazuje, že aj keď máme malú vieru a pochybujeme, Ježiš odpovedá na našu úpenlivú prosbu svojou prítomnosťou.

Matúšovo evanjelium necháva vyniknúť kontrast medzi Ježišom, ktorý sa modlí sám na vrchu, čo je postoj a miesto typické pre stretnutie s Bohom, a učeníkmi, ktorí sa plavia na druhý breh jazera v noci a počas búrky: „Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim.“ To sú naopak výrazy symbolizujúce neistotu a nepokoj, ktoré kladú prekážky pokojnému stretnutiu s Pánom.

„Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš“; učeníci ho nečakali týmto spôsobom, „vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli.“ Peter, celý zmätený, sa odváži dokonca požiadať o dôkaz: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode“ – bez toho, aby si uvedomil, že neexistuje žiadny dôkaz pre vieru v Božiu prítomnosť bez osobného nasadenia a riskovania. Ježiš svojou prítomnosťou neodstraňuje ťažkosti života a nepochopiteľnosť situácií, ale ponúka istotu kráčať ďalej naprieč nimi: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa.“ Ježiš svojou prítomnosťou a svojím Slovom posilňuje našu vieru, aby sme ho spoznali ako Záchrancu a Spasiteľa.
Preto hovorí Petrovi s výčitkou ale zároveň povzbudzujúco: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ Malovernosť, slabá viera neruší status učeníka, ale dovoľuje pomaly sa otvoriť pre plné rozpoznanie Pánovej prítomnosti: „Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: «Naozaj si Boží Syn!»“

Viera učeníkov, ako aj naša viera, predstavuje proces, otvorený pre osobné stretnutie s Pánom. Zostáva preto skutočne veľmi dôležité, aby sme Bohu nevymedzovali spôsoby jeho prítomnosti a jeho pôsobenia v našich životoch.

Prvé čítanie rozpráva o tom, ako Boh povedal Eliášovi: „«Vyjdi von a postav sa na vrchu pred Pána!» Práve prechádzal Pán.“ Boh nebol ani v silnom víchre, ani v zemetrasení, ani v ohni, čiže v známych to prejavoch, ktoré reprezentujú okolnosti Božieho zjavenia v Biblii, ale v „šume jemného vánku.“ Neexistujú okolnosti alebo situácie nepriaznivé pre skúsenosť s Bohom. Javí sa nevyhnutnou iba jediná podmienka: Vyjsť zo seba samých a otvoriť sa pred Bohom, aby sme objavili jeho pôsobenie v našom živote a v udalostiach našich dní. Pôsobenie, ktoré pripomína nežnosť mierneho vánku, ktorý sa nevnucuje, ani nepustoší.

V druhom čítaní z listu Rimanom si apoštol Pavol sťažuje, že jeho bratia, jeho príbuzní podľa rodu, napriek tomu, že dostali toľko znamení Božej prítomnosti (adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia a praotcov...), nespoznali Krista, ktorého tieto znamenia ohlasovali a ktorého boli predobrazom. Celé dejiny spásy na neho poukazujú a on je kľúčom pre vnímanie a chápanie Božieho pôsobenia v týchto dejinách.    Toto je to, čo sa usilujeme robiť, keď sa schádzame v spoločenstve, aby sme preskúmali náš život vo svetle viery: objaviť Pánove stopy, aby sme ho mohli lepšie nasledovať. (Prevzaté z Vatikánskeho rozhlasu)