15. nedeľa cez rok

 

Mt 13, 1-9

V ten deň vyšiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. Okolo neho sa zhromaždili veľké zástupy. Preto nastúpil na loďku a sadol si; a celý zástup stál na brehu. Hovoril im veľa v podobenstvách: „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počúva!“

Evanjelium dnešnej nedele nám predstavuje Boha ako – rozsievača, ktorý vyšiel rozsievať. Nezdá sa, že by sa staral o to, či je vhodné počasie na siatie. Nezaujíma ho ani to, kde rozsieva. Jedinou vecou, ktorú má pred očami, je samotné rozsievanie. Je to postoj ohlasovateľa evanjelia, ktorý nehľadí v prvom rade na to, kde rozsieva Slovo, dôležité je rozsievať ho dostatočne, s vierou, s istotou, že to slovo sa nevráti k Bohu bez ovocia.

Zrno padá do rôznych typov pôdy. Ježiš hovorí o štyroch rozličných situáciách. Prvou je cesta, na ktorú však prileteli vtáky a zrno pozobali. Na ceste je pôda tvrdá, udupaná, zrno do nej nemôže preniknúť. Na skalnatej pôde zase zrná hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Niektoré zrná padli do tŕnia; to ale vyrástlo a udusilo ich. Napokon Ježiš spomína aj dobrú zem, ktorá priniesla úrodu stonásobnú, šesťdesiatnásobnú alebo tridsaťnásobnú.

Vo vysvetlení podobenstva Ježiš obracia pozornosť na slobodnú odpoveď človeka, ktorá môže do veľkej miery ovplyvniť účinok Božieho Slova. Rôzne typy pôdy naznačujú rôzne postoje voči Božiemu kráľovstvu a evanjeliu.

Človek, ktorý sa podobá na udupanú pôdu na kraji cesty, je nepreniknuteľný: od neho sa slovo len odrazí a nemá žiadnu možnosť zakoreniť sa. Inými slovami, je ako kameň ponorený v rieke – ak ho rozlomíme, zistíme, že vo vnútri je suchý, lebo neprepúšťa vodu.

Kamenistá pôda predstavuje človeka povrchného: ľahko sa nadchne, ale nevydrží, sľúbi všetko, ale nedodrží nič. Len čo zacíti náznak ťažkostí, stiahne sa.

Tŕnie poukazuje na toho, kto sa pred náročnými požiadavkami Slova nechá udusiť pozemským vlastníctvom a starosťami.

Existuje ale i dobrá zem – čiže ten, kto počúva slovo a chápe ho, dovolí mu preniknúť do svojho srdca a premení ho na konkrétne skutky. Podmienkou je počúvať s porozumením, teda uskutočňovať Slovo s aktívnym a vytrvalým úsilím.

Tu si ale nutne musíme položiť otázku: „Je predsa jasné, že na ceste, na skalnatej pôde alebo medzi tŕním zrno nemôže priniesť žiadnu úrodu. Prečo plytvať toľkým zrnom, toľkou námahou, toľkým Božím Slovom?“

Stojíme pred veľkým tajomstvom slobody Boha a človeka. Boh sa nikdy nezrieka človeka, vždy na neho vsádza, vždy s ním počíta. Aj na kríži Ježiš napriek pľuvancom a urážkam svojich katov rozsieval slovo odpustenia a lásky: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!“ Kajúcemu zločincovi Ježiš hovorí: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“ Ježiš rozsieval v najväčšom neúspechu, do pôdy poznačenej egoizmom a nezáujmom človeka, ktorý v ňom nespoznal svojho Spasiteľa. A predsa tu zo strany stotníka nachádzame možno najkrajšie vyznanie viery v celom evanjeliu: „On bol naozaj Boží Syn!“ Zrno viery, bez ohľadu na neúrodnosť pôdy, vyklíčilo pre večnosť.

Boh rozsieva svoje Slovo v každom z nás, aj keď mu možno neposkytujeme vhodné podmienky pre jeho rast. Niekedy sa môžeme cítiť ako málo dobrá pôda, prežívame momenty prázdnoty, neúrodnosti, hriechu. Pán však stále pokračuje v rozsievaní a vďaka tomuto zadarmo zasiatemu Slovu napokon nachádzame spásu. (Prevzaté z Vatikánskeho rozhlasu)